Rozhovor s Martinem Knutem – „Diery sú dierami“

Autorův původní malířský program vychází z ideových i formálních vlastností postmoderny, která umění vracela zpět do sféry osobních výpovědí, narativností a opětovného uplatňování výtvarných kvalit klasických médií (v jeho případě malby). Martin Knut svým obrazům dává charakter, kterým je staví do opozice vůči velkým, všeplatným ideím či ideálům. Následuje záměr osobního vyjádření pomocí výtvarně redukovaných znaků a symbolů, často v podobě anonymního člověka a jeho interakce s prostorem. Hra s plností a prázdnotou, linií a plochou se objevuje i v autorových perforacích obrazu, které se u Knuta stávají plnohodnotnou výrazovou i významovou součástí obrazu. Malba je prostředkem komunikace zdánlivě jednoduchých motivů, příběhů a odkazů. Názvy obrazů jsou často až malými literárními formami, které v sobě kódují mikropříběhy a nastiňují linii možných čtení obrazů.

Charakter Knutova dosavadního díla v sobě neprojevuje potřebu rozporuplného uměleckého hledání s neustálým novým začátkem. Malování autor dokonce dokázal na dlouhou dobu zcela opustit a věnovat se jiné než umělecké kariéře. Návrat k malbě po letech však ukazuje, že jako umělec zůstal v nepřetržité komunikaci s tím, kde svou uměleckou produkci zanechal. Tvorba Martina Knuta působí i po roce 2010 jako následování dávno vytyčené cesty. Ve vyhraněnosti Knutova programu nenacházíme stopy intelektuálního exhibicionismu či (místy) teatrální spektakulárnosti současného umění. Jeho cesta má blíže k meditativnímu (až zenovému) kráčení po střední cestě, bez potřeby soutěžit či porovnávat se s okolním světem.

Vaše cesta k malbě byla poměrně přímá, přiblížíte ji i našim čtenářům?
Už v detstve si učiteľky v škole všimli, že rád sedím a kreslím. Pomáhal som spolužiakom počas výtvarnej výchovy, vyhral som nejaké detské súťaže, … Tak ma mama prihlásila na Ľudovú školu umenia, ktorú som absolvoval po sedmi rokoch. Bola to výborná príprava na Strednú umelecko priemyselnú školu v Košiciach, kam som sa dostal hneď po základnej škole. Vysokú školu som pôvodne chcel študovať v Prahe, ale tam ma neprijali a po dvoch rokoch vojenčiny som sa dostal na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na odbor architektúra.

Proč jste malbu „opustil"?
Myslím, že slovo "opustil" je trocha sugestívne. Áno, pôvodný plán bol, že si odskočím k reklame a zarobím si na bývanie v Bratislave. Musím priznať, že územie komunikácie bolo na toľko nové, inšpiratívne a dávalo mi mnoho rozumných odpovedí na fungovanie sveta. Tak som sa " trocha" zdržal. Konkrétne od 1993 do 2010. Čiže sedmnáct rokov, počas ktorých som kontakt s umením nestratil. Kreslil som si v škicároch aj v hlave.

Opravdu se nedal vrcholový management spojit s něčím, co jste tolik miloval? Nešlo to kvůli času nebo mentálním kapacitám, či obojímu?
V tomto som veľmi rýchlo pochopil, že sa nedá sedieť súčasne na dvoch stoličkách.
Škice v mojich zošitoch a vlastna náročnosť vám pošepkajú, že to "neide". Kresby nemajú pevný a premyslený pôdorys. Cítite, že tomu neveríte, lebo je to povrchné.
Nie je možné chvíľu riadiť skupinu firiem s osemdesiatimi zamestnancami v turbulentných časoch, keď sa formuje nová spoločenská architektúra na jednej strane a na druhej strane sa sústrediť na svoje hĺbanie a tvorbu v krajine kde nefunguje trh s umením. Zvlášť v situácii, keď ste si práve založili rodinu. Bola by možnosť odísť niekam do zahraničia, ale ja som nie takto vymyslený.

Jak je možné, že dá člověk přednost jistotě a stabilitě před láskou a vášní?
Je to možné do tej miery, že pretransformujete svoje talenty smerom k pomoci tým, ktorí umenie prevádzkuju. Bol som pri vzniku Galérie Priestor, edukačného projektu Art Academy či bratislavskej Kunsthale.

Existuje podle vás větší vnitřní boj, než je ten mezi rozumem a city? A čím to, že je pro nás tolik náročné vymanit se z dobře rozjeté kariéry?
Faktorov, ktoré riadia naše rozhodnutia je veľa a sú rôzne. Môžu za tým byť skryté rôzne strachy a úzkosti. Nie vždy za tým treba vidieť len neschopnosť opustiť zonu komfortu. Silných jedincov, ktorí to dokázali môžme na jednej strane obdivovať, ale zároveň nemusíme vidieť, ako ich egoizmus ubližuje najbližším. Máme limity vo vlastnej výchove, tradíciach ale aj v chápaní pojmu zodpovednosť. Zodpovednosť za rodinu. Zodpovednosť za seba. Hľadať v tom rovnováhu, vedieť dobre čítať terén v ktorom sa hýbem a k tomu triezvo rozkladať svoje sily tak, aby sme neobmedzovali svoje okolie.

I když mám pocit, že dnes lidi končí pracovní poměry a vydávají se za svými sny mnohem častěji a snáze, než tomu bylo dřív, čím to?
V posledných rokoch sa akoby presnejšie vykryštalizovala demarkačná línia medzi duchovným a materialistickým. Medzi svetom krásy a svetom peňazí. Štát začal prevadzkovať grantové schémy na podporu umenia a aj trh s umením ako tak začal fungovať. Nášmu remeslu veľmi pomáha sloboda cestovania a konfrontácie.

Jaké to bylo, když jste opět začal tvořit? Měl jste pocit, že jste pln malby a potřebujete tvořit a tvořit? Vymalovat se z těch let bez štětce?
V prvom rade to bol strach, či som to nezabudol. Môj prvý obraz po rokoch bola kópia vlastného obrazu "HOJDAČKA", ktorý je v majetku Slovenskej Národnej Galérie. Uvedomovanie si, že jedná časť vášho života došla k naplneniu a otvárate novú etapu je vždy spojená s pohľadom do neznáma. Neistoty ktoré z toho pramenia sú jazdou po lane nad rozbúrenou riekou. Cítil som, že mám čo povedať, ale ako to zo seba dostať, ako pokračovať v začatom, ako nesklamať vlastné videnie sveta, … Bolo to obdobie plné otázok. Nie, že by som ich už dnes mal vyriešené. : )

Jak vím, z marketingu se pomalými kroky ubíráte více a více do svého ateliéru, takže vyhrává ono „Budu dělat to, co miluji." Nad oním „Budu dělat to, v čem jsem dobrý.", anebo jste dokázal věci systematizovat natolik, abyste mohl dělat to, v čem jste dobrý, i to, co milujete?
To znie tak romanticky, ako keby sa to dalo vyriešiť. Vždy je niečo za niečo. V mojom prípade neide len o harmonizáciu dvoch svetov: práca v atelieri s prácou v marketingu. Aby som to nemal jednoduché, už osmnáct rokov sa angažujem aj v treťom sektore a riadím občianske združenie Liga za duševné zdravie. Najlepším spôsobom vnímania by bolo, že sa tieto tri územia vzájomne prelínajú, inšpirujú a dopĺňajú. Myslím, že upozadením aktivít v marketingovom poradenstve sa k tomu pocitu blížim. Robím rád to, čo považujem za dobré a dôležité.

Jak vám znalost marketingu pomáhá při prezentaci vaší tvorby? Využíváte jej i sám pro sebe, nebo svá díla necháváte mluvit za sebe samé?
Doba, keď diela dokázali hovoriť samé za seba sa minula. Sofistikovanosť diel, a šírka kontextu vyžaduje aspoň čiastočne zorientovaného a pripraveného diváka. Bez edukácie a marketingu to jednoducho nie je možné.

Měl by podle vás být moderní umělec sám sobě marketérem a obchodníkem, nebo by měl tuto roli zastávat galerista?
Bez marketingu to dnes neide ani v umeleckej prevádzke. Aktivít je vo svete umenia veľa a ľudí, ktorí si vás majú všimnuť je málo. Zhodou okolností sú to tí, ktorí sú aktívni a o ich emocionálnu priazeň bojuje veľa umeleckých žánrov. Napriek tomu, že rozumiem pravidlám a taktikám marketingovej praxe, som zástancom názoru, že marketing pre umelca má zabezpečovať jeho galerista. Je to nutné a praktické spojenectvo. Ešte stále žijeme v zdeformovanom období, kde okrem primárneho trhu s umením existuje aj sekundárny trh. Šedá zóna obchodu priamo z ateliérov. Akoby si umelci neuvedomovali, že percentá z predaja, ktoré si nechá galerista, im pomáhajú sa viac sústrediť na svoju tvorbu a nemíňať energiu na vlastný marketing.

A vůbec, co si myslíte o prezentaci umění v rámci sociálních sítí? Zplošťují sociální sítě uměleckou tvorbu? Jsou pro svět umění dobrým sluhou a zlým pánem?
Fenoménu sociálnych sieti sa v rámci propagácie a popularizácie umenia v dnešnej dobe asi nedá vyhnúť. Záleží na tom ako s nimi narábame. Nie som zástancom masívnej prítomnosti na sietiach, pokiaľ to nie je súčasťou nejakého konceptu. K dobrým veciam sa majú zberatelia dopracovať postupne a nenásilne, aby si svoj úspech objavu z pochopenia mohli užiť a stal sa súčasťou ich hlbokého vedomia. Ide o silu zážitku. Ten sa nedá získať rýchlym a povrchným spôsobom.

Když už jsme tedy ve světě sociálních sítí, zdržme se u něj ještě na chvíli. Myslím, že jsme si oba vědomi jejich markantního dopadu na společnost. Jsou revolucí, dovolím si tvrdit, rovnou vynálezu knihtisku. Mám však obavy, že knihtisk začal lidi kultivovat a spojovat (výměna knih, čtenářské kluby), kdežto sociální sítě způsobují v nemalé míře kontraproduktivně. A sice, že lidi spojují virtuálně, na té reálné úrovni, tedy při kontaktu tváří v tvář od sebe lidi velmi oddělují. Jak jejich význam, smysluplnost a důležitost chápete vy?
Treba si uvedomiť, že z pohľadu marketingu je umenie produkt a sociálne siete, len jeden z komunikačných, ale nie predajných kanálov. Kvalitnému umeniu svedčia konzervatívne hodnoty aj keď často používa experimenty. No na konci dňa rieši predaj v kamenných predajniach, výstavach, veľetrhoch - teda face to face. Nepoznám v našich končinách úspešný model predaja umenia cez internet. Sociálny dopad sociálnych sieti, je zrejmí. Sme svedkami ošiaľu, rozčarovania, vytriezvenia aj sklamania. Rozhodne je to chaos, ktorý bude pravdepodobne postupne štátmi regulovaný. Ale aj zdravý pud sebazáchovy už mnohých jedincov vyhnal späť z virtuálnej reality ku štandardnejším formám komunikácie.

Vypořádáváte se s tématem komunikace a problematikami současné podoby komunikace ve svých obrazech?
Zaoberam sa človekom. Bizarnosťou ľudských charakterov a vzťahov. Teda aj sebou. Zaoberám sa bytím a otázkami zmyslu bytia. Našími reakciami na prítomnosť. Neschopnosťou si vždy celkom dobre uvedomiť viacrozmernosť a viacvrstevnatosť prúdov, ktoré nás ženú vpred. Zaoberám sa omylmi, zlyhaniami. Neistotami. Úzkosťami,… Všetkými stavebnými kameňmi tvoriacimi človeka v jeho márnosti a pôvabe. Zaujíma ma existencia, ako typicky ľudský spôsob bytia, ktorý nie je možné racionálne opísať.
Zaujíma ma vnútorná hnacia sila jedinca. Možno práve predstava o vlastnom zániku v nás podprahovo spúšťa obavy, ktoré sú natoľko zásadné, že sa nedajú ľahko potlačiť ani filozofickou predstavou o neexistujúcom trvalom ja.

Z čeho vlastně vzešla vaše potřeba poukazovat skrze svá díla na psychosociální problematiky?
Témy, ktoré spracúvavam sú rôzne, ale môj koncept má pomerne jasne vymedzené hranice. Vychádzam z kontextu humanizmu, čo je morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa hlásia ľudia na celom Západe.
Je to aktívny prístup k životu sústreďujúci sa na ľudské riešenia pre ľudské otázky cez racionálne argumenty. V svojich obrazoch uberám z konkrétnej predmetnosti, aby som ich vyrezavanými dierami naopak významovo zhusťoval. Do svojich postáv vkladám nervatúru dnešného sveta. Ale cítim ju v spojitosti s ľudským pratvarom, ktorému vládne ešte primárna pudovosť, polarita mužského a ženského, podvedomé impulzy biologickej osobnosti človeka.

Martine, když se podívám na vaše díla z roku 1988, a ta z dnešní doby, na první dobrou si řeknu „to je úplně něco jiného…", formálně, přesto mám pocit, že snaha vmalovat do své tvorby jakési poselství přetrvává, mýlím se?
Roky osedemsiate boli rokmi hľadania, skúšania, cestovania, pozerania, … boli rokmi aj búrlivých spoločenských zmien. Formuloval som v tom období vlastné princípy svojho estetična, svjho štýlu rozprávania. Hľadal pomer medzi svijími hodnotami videnia sveta a svetom samým. Ale diela z osemdesiatych a dnešne vytvára stále jeden človek, len s inák odžitými skúsenosťami a vedomím.

Díla z roku 1988 bych vám připsat nedokázala, kdežto ta, vzniklá o rok později již ano. Co se během toho roku změnilo, že se takto posunul i způsob vašeho vyjadřování? Připadá mi to, jako by zde byla potřeba k lidem komunikovat jasněji…
Už si to dnes presne nepamätám, čo bol ten presný dôvod. Ale je pravda, že váš postreh je správny. : )) Myslím, že jedným z dôvodov bol aj ten, že som bol o rok starší. : ))

V knize Knut píše Diana Majdáková, že jste se i navzdory době a směrování umění k novým technologiím vydával vlastní cestou a do svých obrazů vnášel vlastní vnitřní pohnutky. Nevycházely však ony pohnutky právě z onoho vývoje vnějšího světa? Nebyly snad reflexí na rapidní, nejen technologické změny, které se začaly odehrávat v 90. letech a přetrvávají do dnes?
Celá tvorba, vnimanie vonkajšieho sveta a práca na obrazoch je prepojená dynamická štruktúra podnetov, reakcií, zaujatí postojov, tlmočenie vlastných postrehov a pohnútok. Diana Majdáková tvrdí správne, že moje obrazy sú popretkávané hĺbavosťou.

Velmi mě zaujmul fakt, že je vaše tvorba tak konzistentní. Jako by zde léta bez malby vůbec neexistovala. Čím to je?
Netuším. Ale je v tom možno snaha skôr ako ísť ďalej, ísť viac do hlbky.

Je možné říci, že jste naivistický Knut? Možná se vaše díla mohou takto na první pohled tvářit, přesto jsou tak hlubokomyslná, že mi toto označení připadá nevhodné/nedostatečné?
Od jedného múdreho človeka som raz počul, že naivita, je dobrá obranná stratégia s ktorou sa dá ďaleko zájsť. Avšak v mojom prípade hra na detské, neškolené vyznenie má korene v snahe čo najviac sprístupniť svoje videnie sveta. Možno by som pri svojich dielach preferoval skôr slovo intímne (z latinského intimus = vnútorný, pred zrakmi iných ukrytý). Podľa kurátora mojich posledných dvoch výstav Richarda Gregora vedomo pracujem s nadužívaním intimity, teda môžme hovoriť nie o naivistickom, ale nadintímnom Knutovi. :)

A co nálepka poetický? Je to tím, že je vaše malba jemnocitná a alegorická? Přijde mi, že velmi něžně a decentně znázorňuje témata, která ve finále milá vůbec být nemusí a nejsou… Je to však poetizmus? A musí být vaše tvorba kategorizována, aby byla uchopitelná?
Už som sa snažil vyššie naznačiť, že výsledok môjho snaženia, je často akýmsi mixom absurdného, láskavého, sarkastického ale aj ironického a intímneho. Poetického a trpko-smutného, vyditeľného a vypovedateľného. Ale sám za seba vám hovorím len východiska. Skúmam ten cit medzi slzami a smiechom, medzi úsmevom a skepsou.

A vůbec, proč mají lidi potřebu dávat všemu nálepky a kategorie? V čem nám to pomáhá?
Kategorizáciu možno potrebujú diváci, zberatelia, aby rychlejšie našli uhol z ktorého môžu na diela nazerať a snáď aj rýchlejšie preniknúť ku ich podstate.

Podle Diany Majdákové, jste si ke svému uměleckému vyjadřování vybral symbolický jazyk, není ale umění vždy symbolické? Autor vnáší do své tvorby jistou symboliku a každý divák ji dekóduje po svém. Vidí a přisuzuje jí vlastní hodnotové rámce…
Myslím, že máte pravdu. Umenie je vždy skratkou videného, citeného. Je to akési zviditeľnenie nevysloviteľného. V jazyku výtvarnika zastupuje výtvarná štylizácia nejaké gesto, čosi predstavuje, symbolizuje. Diana pravdepodobne myslela na to, že sú autori napr. sochári, ktorí kodujú svoje diela do matérie, alebo v maľbe do realistických zobrazení, ale ano asi aj tie predstavujú nejaké symboly. U každého z nich je istá štylizácia reality do skratiek a znakov nutná, aby pribížili svoj zámer. V mojom prípade je ľudský tvar v priestore maliarským ideogramom bytia. To, že ho nakoniec oblečiem do sarkazmu, anekdoty, absurdity, alebo iného formálneho postupu je jedno.

Jak autor zajistí to, aby v díle divák našel alespoň částečně autorovo poselství/záměr, když je umění tolik subjektivní záležitostí a vnímání každého díla je velmi podmíněno aktuálním rozpoložením každého jednotlivého diváka?
V rámci výstav a návštev v ateliéri som konfrontovaný mnohými postrehmi kurátorov, zberateľov, ale aj laikov. Neviem či sa to dá vôbec zistiť, že dekoduju to, čo som chcel ja zdeliť. Neviem, či to vôbec autori zisťujú ináč, ako prejaveným záujmom publika. Či už odborného alebo laického. Aj ja sám svoje diela necítim stále rovnako. Niekedy stretnem svoj obraz aj o dva roky a je to zvláštne stretnutie. : ))

Když jsme u toho vnímání umění, ráda bych zde paradoxně na samý závěr uvedla jednu vaši myšlenku otevírající knihu Knut „Dúfám, že divák si prázdno doplní svojimi významami." – Martine, co když díry zůstanou jen dírami?
Ale veď diery sú dierami. : )
Výtvarné dielo nemožno vysvetliť. Vždy treba rátať s tým, že ono zakaždým presiahne slovný opis. Diery v mojom vnímaní významovo predstavujú nedokončenosť, nehotovosť a nedopovedateľnosťľudského ja. Otvorenosť existencie uprostred. Pred takým obrazom sa z diváka stáva naozajstný adresát, nie iba pasívny pozorovateľ, ale partner vyzvaný ku dialógu. A je dôležité, či sa chcete vydať na cestu intelektuálneho dobrodružstva. Či máte v sebe chuť objavovať. Divák sa aktivizuje tým väčšmi, čím viac príležitostí mu k tomu autor diela poskyuje. Do dier si môžete dosadiť čokoľvek z vlastnej motanice nestálostí, ktorúkoľvek z tých antinómií v našom sebaurčení, čo sú nám vlastné. Preto pre niekoho zostanu diery, len dierami : ))

A nakonec mě zajímá snad už jen to, co se skrývá „Pod klobúkom"? A není klobouk had, který snědl slona? ☺
Odkiaľ to viete? : )))