Kurátorka Diana Majdáková

BIO

„Diana Majdáková (1983) je kultúrna manažérka a kurátorka súčasného umenia. Dlhodobo pracuje v kultúrnom sektore ako autorka a koordinátorka umeleckých a vzdelávacích aktivít. Štúdium odboru Veda o výtvarnom umení ukončila obhajobou diplomovej práce Digitálny obraz v slovenskom umení 20. storočia. Pôsobí ako kurátorka v Kreatívnom a kultúrnom centre Nová Cvernovka. Lektorsky a programovo sa podieľa na vzdelávacom programe Art Academy (od 2011). Dlhodobo spolupracovala s galériou súčasného umenia SPACE ako grantová a projektová manažérka (2006 - 2012). V roku 2015 - 2016 pracovala na kurátorskej koncepcii a organizovaní výstavných a vzdelávacích projektov v Tabačka gallery (Košice). Kurátorsky viedla projekt s umením vo verejnom priestore Neviditeľná Štiavnica (od 2012), pôsobila ako kurátorka súkromnej galérie v Banskej Štiavnici (2013 - 2015), spolupracuje so súkromnou galériou Dub gallery v Pelhřimove (od 2011). Venuje sa publikačnej činnosti (Päťdesiat súčasných umelcov na Slovensku, 2014, Beautiful People, 2015, Knut, 2017, Off limits - cenzúra v súčasnej umeleckej praxi, 2018 a.i.) a vlastným kurátorským projektom. Je autorkou textov, prednášok, recenzií a článkov o umení a kultúre, publikovala vo viacerých médiách (SME, Denník N, Flash Art CZ&SK, artalk a.i.). Žije v Bratislave."

Diano, na vysoké škole jsi studovala obor „Věda o výtvarném umění“, na co tento obor studenty připravoval?
Veda o výtvarnom umení je v podstate modernejší názov pre kunsthistóriu, alebo dejiny umenia. Ako už názov napovedá, ide o vedecký odbor. Predmetom výučby bola z väčšej časti teória a história umenia, praktické či kurátorské zručnosti boli vyučované len v malej miere. Myslím, že je to odbor vhodný predovšetkým pre budúcich výskumných pracovníkov. Napriek tomu, že pre moje súčasné zameranie nebolo štúdium priamo určujúce, na štúdium dnes spomínam rada - aj na jeho starosvetskú, nekompromisnú náročnosť a prísnosť pedagógov. Možno práve na ňu.

Věděla jsi už během studia vysoké školy, jak se chceš v uměleckém světě profilovat?
Stalo sa to práve počas štúdia, kedy sme sa spoločne s kolegyňou prihlásili do súťaže Štipendium pre mladých kurátorov a získali sme cenu Radislava Matuštíka. Dostali sme príležitosť kurátorsky pripraviť výstavu v Galérii mesta Bratislavy. Projekt bol postavený na výstave jedného obrazu - na ktorý dostane divák adekvátny čas, priestor a pohodlie. Vybrali sme si obraz Erika Šilleho, v galérii bola okrem obrazu ešte pohovka a kávovar, výstavu sme nazvali Intim gallery - len on a vy. Bavil ma celý ten proces - od nápadu cez kritické prehodnotenie konceptu až po sponzorské zháňanie espresso-stroja. Tam to vlastne začalo a neskončilo dodnes.

A co bylo hlavním motivem?
Mojou motiváciou robiť túto prácu je vytváranie priestoru pre umenie. aví ma interpretácia a vytváranie nových kontextov. A som rada blízko, ideálne čo najbližšie umeniu, aj keď ho sama netvorím. Mám doslova rada jeho auru, vôňu, hmotu, textúru. Tvorba výstavy je pre mňa vždy veľmi osobný zážitok.

Tvým prvním zaměstnáním po vysoké škole byla pozice projektové manažerky v galerii SPACE, co si pod tím v rámci struktury a chodu galerie lze představit?
Ľudí často prekvapuje, čo všetko tá práca zahŕňala. Práca v galérii bola pre mnohých sedenie kdesi v kúte výstavného priestoru a pokrikovanie po ľuďoch, aby sa nedotýkali exponátov. Alebo (v lepšom prípade) niečo na štýl newyorského sna o celodennom behaní po ateliéroch a bohémskych vernisážach. Komunikácia s umelcami, plánovanie a príprava výstav je však často len čerešnička na torte. Za tým celým je množstvo činností ako vypracovávanie a administrácia grantov (vrátane kompletného vyúčtovania), komunikácia s úradmi (papiere, povolenia, potvrdenia), fundraising (zháňanie sponzorov), chod celej prevádzky, produkcia a technické zabezpečenie inštalácií (zháňala som pre umelecké inštalácie asi všetko - od lešenia cez lodné kontajnery až po sto radiátorov naraz), zabezpečovanie a archivácia dokumentácie, komunikácia s médiami (vrátane písania a uverejňovania tlačových správ). Vtedy ešte neexistoval termín “social media management”, takže v priebehu času sa aj to bolo treba učiť. Lepšiu “školu života” by som si asi nevedela predstaviť.

Proč tehdy galerie SPACE zanikla? Člověk by řekl, že se po 13 letech fungování dá koncům zabránit…
Nechcem znieť pateticky, ale konce sú celkom prirodzená súčasť života. Aspoň niektoré. Galérie SPACE je škoda, dodnes za ňu nevidím v Bratislave porovnateľnú náhradu. Bolo to živé a živelné, možno nie po všetkých stránkach ideálne, ale určite jedinečné miesto (resp. miesta, keďže sa galéria viackrát sťahovala). No myslím, že tam došlo k určitému vyčerpaniu síl. Možno to bolo aj o motivácii začať odznova. Ja som sa po skončení galérie stala freelancerkou, umožnilo mi to presun do iného mesta (Banská Štiavnica) a otvorilo iný pohľad na svet. Takže ja som za tento koniec vďačná, i keď mi nikdy kolegovia a naše spoločné časy neprestali chýbať.

Jak je tomu aktuálně na Slovensku s galeriemi prezentujícími současné umění?
Existujú, prežívajú, dokážu vytvárať program, no podľa mňa mnohé tak trochu zázrakom. Pokiaľ nie je na pozadí osvietený mecenáš, ktorý galériu dokáže podržať aj vtedy, keď je dlhšie v mínuse (v pluse sú podľa mňa galérie málokedy), tak je šanca na dlhodobé prežitie veľmi malá. Potom sa, prirodzene, začnú stále viac obracať na možnosti grantov, čo je síce nesmierne dôležitá a nenahraditeľná forma podpory, no prináša so sebou aj veľa problémov a neslobody. Predovšetkým kolotoč termínov a uzávierok, ktorý striktne predurčuje životné cykly galérie. Galeristi a kurátori sa tak dostávajú do závislého vzťahu od inštitúcií a komisií: “Dostaneme na toto grant? Bude sa to páčiť komisii? Alebo budeme radšej robiť niečo iné? Koľko dostaneme? Kedy?…”

Máš pocit, že by v soukromých galeriích převládal problém s návštěvností?
Mám. Pretože akákoľvek je, mala by byť určite niekoľkonásobne vyššia. Vo výnimočných prípadoch to funguje - keď je galéria na dostatočne atraktívnom mieste, aby ľuďom “stálo za to” sa do nej vypraviť. No zvyk pravidelne navštevovať galérie len pre ten zážitok (hoci nie vždy iba prvoplánovo pozitívny) je u nás veľmi sporadický.

Jak by ji mohly galerie pozvednout?
Tým, že vydržia a budú aj naďalej robiť dobrú a kvalitnú prácu. Nezačnú sa divákom zaliečať podliezaním latky. Nájdu schopnosť prežiť aj bez kompromisov. Ani dobrú vinotéku človek nevybuduje, keď tam začne predávať víno, ktoré “lepšie ide”.

Jaký je rozdíl mezi Slovenskem a Českem?
Toto je krásna otázka, o ktorej by sme mohli rovno urobiť diskusnú reláciu. :) Z historického pohľadu majú Čechy v oblasti kultúry a umenia jednoznačne náskok. Nechcem hodnotiť prečo je to tak, ale veľký vplyv na to určite mala rozvinutejšia meštianska vrstva na prelome 19. a 20. storočia, kedy sa formovala moderna a s ňou aj akceptácia umenia naprieč celou spoločnosťou. Dnes sa na mnohé umelecké centrá, či už etablované alebo vznikajúce v Čechách pozeráme so zaslúženým obdivom. To však ale neznamená, že na “východe nič nie je”.

Láska k umění souvisí s uměleckou průpravou, je podle tebe dobré a důležité s ní začínat už u dětí?
Áno, no veľmi záleží na tom, ako je postavená. Pokiaľ pedagóg deti učí, že výtvarné umenie je iba o farbách a technikách, podprahovo im podsúva nesprávne vzorce. Aj ľudia, ktorí sú inak vzdelaní a rozhľadení, bývajú zarazení tým, že umenie skutočne má bohatú históriu, teóriu a filozofiu a že mu “nerozumejú” iba vďaka tomu, že v detstve maľovali vodovkami a temperami.

A co si myslíš o uměleckém vzdělávání a přibližování umění laikům?
V rámci Art Academy som doteraz stretla prevažne ľudí, ktorí síce o umenie z nejakých dôvodov mali záujem, ale nevedeli sa v množstve informácií zorientovať a zmysluplne ho začať spoznávať. Mnoho takýchto ľudí potom zachytí prúd, ktorý im síce dá zdanie umeleckého života, ale nikdy od nich nebude chcieť, aby išli viac do hĺbky, aby na sebe pracovali a vzdelávali sa. To totiž nikto nepočuje rád. Vetu “umenie je predsa o subjektívnych pocitoch” som na kurzoch počula nespočetne veľakrát. Dobrou správou je, že málokto je skutočne neschopný umeniu porozumieť a nájsť si k nemu vzťah. Stačí otvoriť správne dvere, pospájať a zoradiť informácie a nasmerovať uvažovanie iným smerom.

Jak může galerii pomoci PR a jak jdou podle tebe veřejná média kultuře naproti?
Dobré PR je základ. Neznamená to však ísť nutne po každom trende. Myslím, že galérie si môžu dovoliť zachovať istú noblesu a nadčasovosť. Fotografie z galeristovho obeda či umelkyne pri mori naozaj môžu ostať doma. V médiách (až na pár výnimiek) sa o kvalitných galériách a výstavách dozvieme len málo (aspoň myslím, okrem spravodajstva médiá veľmi nesledujem). No neviem či je nutné tlačiť tento segment do širokého spektra médií. Kedysi som si to myslela, dnes o tom už pochybujem. Budovanie publika by malo prebiehať iným spôsobom.

Mají soukromé galerie možnost se do médií ve veřejném, ale i soukromém sektoru dostat, aniž by musely investovat desítky tisíc korun za reklamu?
Trochu zjednodušene povedané -pokiaľ si na vernisáž nepozvú vyslovenú celebritu (najlepšie, keď sa vystavuje rovno jej tvorba) alebo nevystavia niečo veľmi kontroverzné, tak sa do komerčných médií dostanú umelecké výstavy iba veľmi sporadicky. Myslím, že až na pár kultúrnych rubrík sa tejto oblasti bežné médiá nevenujú vôbec. Výnimočne prebehne povinná jazda z národnej galérie, ale reportáž zo súkromnej galérie - to už by bola reklama. Je to začarovaný kruh - ak chcete byť skutočne nezávislí, musíte predávať, ak chcete predávať, musíte byť v médiách, ak ste však už otvorene “komerční”, médiá vám predsa nebudú robiť reklamu zadarmo. No, každopádne je to ťažký PR oriešok.

Tvým zaměřením bylo i umění ve veřejném prostoru, jak se vůbec pracuje s uměním ve veřejném prostoru?
Umeniu vo verejnom priestore som sa intenzívne venovala niekoľko rokov v rámci projektu Neviditeľná Štiavnica. Je to jedna z najťažších a najvzrušujúcejších foriem prezentácie súčasného umenia. Skrátka to vytiahnete von z galérie a necháte to na ľudí pôsobiť: občas “opľúvať”, inokedy obdivovať, presúvať, ničiť, protestovať, ale aj tešiť a prekvapovať. Dostávajú sa k vám rôzne reakcie alebo príbehy o tom, ako ľuďom stretnutie s umením zmenilo život, alebo ako ich neustále vyrušuje úplne nevinná inštalácia, napriek tomu, že agresívnu, všadeprítomnú reklamu akceptujú. Pre umenie je však skutočne zlá len jedna reakcia: žiadna.

Jsou tomuto principu fungování umění města nakloněna, či zde stále fungují otěže byrokracie, které to znesnadňují?
To sa veľmi mení od mesta k mestu. V Banskej Štiavnici sme mali len minimum problémov oproti našim “kolegom” z iných miest. Vždy sme sa snažili veci dohodnúť a keď sme narazili na problém, tak ho ľudsky vyriešiť. Najviac pomáhal osobný kontakt, ktorý malé mesto umožňuje. Papierovanie bolo vždy skôr kontraproduktívne, aj keď v niektorých prípadoch sme sa mu nevyhli.

Diano, jak se ti spolupracuje se soukromými galeriemi?
Najdôležitejšie je, aby mal galerista jasnú víziu. Vtedy je radosť spolupracovať. Zároveň musí mať dôveru voči kurátorovi či kurátorke, s ktorými sa rozhodne do spolupráce ísť. Kurátor, ktorý to s galériou myslí úprimne, sa vždy bude snažiť posúvať jej hranice mimo komfortnej zóny. Občas bude kritizovať galeristove názory a korigovať jeho nápady - s tým treba obojstranne počítať. Ak toto funguje, tak je to dobrý vzťah.

V čem je ti příjemná spolupráce s Dub Gallery?
Práve kvôli rešpektu, ktorý od galeristu prichádza. Nikdy nebol problém s výmenou názorov, aj keď tých výmen nebolo príliš veľa. Filip Dub bol jeden z najlepších poslucháčov Art Academy a celý príbeh Dub gallery je pre mňa tak trochu satisfakcia.

Jaké autory a proč jsi do galerie přivedla, či doporučila?
Spolupracovala som na úvodnom portfóliu, ktoré sa časom vyvinulo a zmenilo. Medzi prvými autorkami a autormi, ktorí dodnes s galériou spolupracujú, boli Dávid Baffi, Kristína Mésároš a Martin Knut.

Chybí jí podle tebe nějaký typ autora?
Áno, potešilo by ma, keby sme s Filipom spoločne dokázali nájsť autorov a autorky pohybujúcich sa aj v iných, ako klasických médiách.

Jak vidíš budoucnost Dub Gallery?
Dub Gallery by mala ostať elegantnou a relevantnou súčasnou galériou v malom meste, pre ktorú sa oplatí cestovať aj stovky kilometrov. Verím, že sa podarí udržať a rozšíriť aktuálne portfólio o ďalších zaujímavých umelcov a umelkyne a realizovať aj kurátorsky náročnejšie projekty. Každopádne sa na budúcnosť Dub gallery teším.

Diano, ještě mě napadá…Jak je tomu vůbec v současnosti s vydáváním knih na straně galerií? Mají na to kapacity, rozpočet?
Je to skôr menšinový žáner. Poznám len málo podobných príkladov. Vydanie knihy v spolupráci s Dub gallery preto bolo veľmi výnimočným počinom.

A co všechno je vůbec pro vydání knihy o umělci a jeho díle potřeba?
Vydanie knihy je všeobecne pomerne náročný proces. Je to kolos, ktorý keď sa už raz podarí roztlačiť, nabaľuje na seba nepredvídateľné množstvo prekvapení. Pri vydávaní kníh o umelcoch je častým kameňom úrazu kvalita reprodukcií, ktorá je prvoradá, ale často zanedbávaná. Dokumentácia, archivácia diel a výstav, dohľadávanie rôznych detailov a údajov býva niekedy priam archeologická práca (aj keď je autor ešte mladý a sám s vami na knihe pracuje). Kľúčové je tiež grafické a knihárske spracovanie, ktoré rovnako ako texty podáva o umelcovi istú správu. A, samozrejme, dôležitý je aj výber a spracovanie textov, voľba ich žánru, jazyka a spôsobu podania.

Ty jsi se podílela na vydání knihy Knut, která byla nedávno oceněna v kolekci Nejkrásnějších knih Slovenska, jaká byla práce na této knize?
Náročná, zdĺhavá a zároveň podnetná a tvorivá. Rástla nám pod rukami - najprv bol v pláne “iba” rozsiahlejší katalóg, no už v prvých rysoch knihy bolo jasné, že sa nám podarí skôr “ľahšia” monografia. Budem osobná - s Knutovcami, Martinom aj Stanislavou sa mi vždy spolupracovalo veľmi dobre, aj v rámci Art Academy, aj pri tvorbe knihy Päťdesiat súčasných umelcov na Slovensku. Dobrá voľba bol aj výber grafického dizajnéra, ktorým bol opäť Matúš Lelovský. Vďaka za finále Najkrajšej knihy Slovenska patrí predovšetkým jemu. Nesmierne nápomocná bola aj Zita Ročkárová, textová editorka so Slovartu spolu s celým tamojším tímom.

V čem je pro tebe tato kniha výjimečná?
Inšpirovala ma práca s materiálom Knutových diel, do koncepcie knihy sme sa snažili preniesť ich hĺbavosť, jemnosť aj hravosť. Veľmi som ocenila, že som na knihe mala možnosť pracovať s textami ľudí, ktorí sú pre mňa autoritami (Gabriely Garlatyovej, Aurela Hrabušického a Jozefa Macka). A z osobného hľadiska bola pre mňa výnimočná najmä tým, že na posledných korektúrach som pracovala v období narodenia syna.

Autorka: Romana Marie Jokelová