Ján Vasilko

Jeden z nejvýraznějších talentů mladé slovenské malby se představil v Dub Gallery se svou novou výstavou nazvanou Továrna na absolutno. Přečtěte si rozhovor plný neskutečných a ohromujících mouder.

Vítěz ceny Oskara Čepána (2005) i Strabag Artaward International z roku 2009 ve své tvorbě nezapře vliv města Košice, místa, kde vystudoval i kde žije. Ovlivnilo ho totiž už když mu bylo šest let. Ján Vasilko se začal v loňském roce věnovat abstraktní malbě, která je mu aktuálně nejbližší. „Vždy keď sa pustím do každého nového plátna, mám pocit že idem na nejakú dobrodružnú objaviteľskú cestu. Vôbec nie je jasný výsledok a ani čas , ktorý nad tým strávim alebo dokonca či vôbec niečo objavím. To skúmanie a objavovanie je však veľmi vzrušujúce a úchvatné."říká Ján Vasilko.

Ján Vasilko

Jáne, měl jste k umění blízko už jako malý kluk?

K umeniu som v detstve nemal veľmi blízko. Nejako ma neobklopovalo ani u nás doma a nespomínam si ani výstavy v našom malom okresnom meste. Prvé uvedomenie si , ktoré ma napadá bolo keď som mal 6 rokov a na konci letných prázdnin som zistil že mam cely zošit pokreslený rôznymi kombajnami, traktormi a kadejakými strojmi či poľnomechanizmami. Sedel som vždy za dedovým domom s pohľadom upretým na družstvo a cestu, ktorá viedla von z neho a do poli. Všetky tie stroje a mechanizmy boli striktne nakreslene buď spredu alebo zboku.

Potom o nejaký čas, som ešte mal v úmysle kresliť sliepky, ale to ma nebavilo , tak som ich kreslil iba vo vlastnej hlave - vôbec nie na papier alebo niečo podobne. Kreslil som ich ešte k tomu iba v linkách. Bola to iba taká vizualizácia.

Na střední škole jste studoval grafiku, proč jste se jí nevěnoval i na vysoké škole?

Lebo na strednej nebola maľba ako samostatný odbor. Mám rád prácu iba na jednej veci (obraze). Na grafike je mi trochu nesympatické, že je jednoducho reprodukovateľná. Dá sa jej namnožiť strašne veľa. Pri maľovaní rad pracujem v sériách, ale nikdy to nie je ten istý obraz. Toľko k rozmnožiteľnosti diela.

V čem vám byla bližší malba?

Na maľovaní sa mi páči, že sa dá premaľovať, pretrieť, opravovať rôznymi možnými spôsobmi. Obrazy častokrát nechávam dozrieť. Dlhší čas na nich len tak pozerám alebo aj nepozerám a robím na iných veciach. Potom sa k nim cielene vrátim a ešte chvíľu sa nimi zaoberám. Nie je to však vždy a nie je to automaticky. Ideálne však je keď po čase, ak mi tam niečo nesedí, tak to môžem opraviť. To sa na grafike častokrát nedá. V podstate ale musím povedať že moja maľba je silne grafická. Silne pripomína počítačovú grafiku alebo reklamné tlače a loga zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Co je dnes podle vás perspektivnější, malba nebo grafika?

Perspektívnejšia? Takto som nikdy nerozmýšľal. Každý by mal robiť čo ho baví a potom asi tá daná činnosť bude pre konkrétneho umelca to pravé. Maľovanie ale vždy bolo najviac zastúpené , čo sa týka počtu umelcov a produkcie umeleckých diel. Aj v tejto dobe je určite najviac umelcov maliarov. Na druhej strane aj grafika musí byť veľmi zaujímavá pre tých, ktorých to baví a fascinuje.

Ján Vasilko v Dub Gallery s Filipem Dubem a Petrem Vaňousem

Jak se může umělec uživit?

To ja neviem. Môže sa vlastne uživiť všemožne. Každý má vlastnú cestu. Podľa mňa neexistuje jeden recept či návod. Môj recept je totálna fascinácia a stotožnenie sa, s tým čo človek robí. Posadnutosť, usilovnosť, pracovitosť, šialenstvo, iracionalita, bádavosť. Ja osobne musím veľa namaľovať aby som k niečomu došiel. Niekedy počas procesu však objavím niečo iné a vyberiem sa iným alebo trochu iným smerom. Človek sa k tomu musí domaľovať. To je môj výraz , ktorý používam a ktorý sa mi páči. Myslím si , že keď maliar nič nerobí, tak sa k ničomu nedostane.

Myslíte si, že je možné, aby byl umělec vidět, není-li zastupován nějakou galerií?

Ano, je to možné. Dá sa to úplne bez problémov. Neplatí to však pre každého. Nedá sa to presne zovšeobecňovať ani na krajinu, ani na druh maľby, ani na obdobie, ale existuje to. Niekde viac a niekde menej.

Jak jste se dostal ke spolupráci s Dub Gallery?

Spolu s Filipom nás ešte pred rokmi zoznámili Juraj Čarný a Diana Majdáková. Vtedy som mal veľa vecí a povinnosti voči iným galériám a inštitúciám. Po čase sa mi však Filip ozval, že ho veľmi zaujali moje obrazy, ktoré som v tom čase namaľoval. Bolo to veľmi príjemné a neočakávané. Ponuke vystaviť nejaké z týchto veci som neodolal a prišiel som sa pozrieť aj na vernisáž, kde som sa stretol aj s Martinom Knutom, ktorý mal vystavené svoje maľby v Hlavnej sále galérie. Pre mňa to bol príjemný zážitok vidieť galériu, ktorá postupom času naberá na kvalite, veľkosti a aj dôležitosti. V dnešnej dobe je ťažké mať galériu a vôbec nejako existovať. Bol som z toho nadšený a tým začala naša spolupráca. Filip je veľmi schopný človek a je úžasné, že robí takú ušľachtilú a dôležitú činnosť.

Vaše první samostatná výstava byla k vidění v galerii AM 180 v roce 2004, v čem vám pomohla?

Tam som sa zoznámil z najúžasnejším a asi aj najlegendárnejším zberateľom v Česku, Richardom Adamom.

Ďalšou veľmi dôležitou výstavou bola cena Oskara Čepana v roku 2005, ktorú som aj vyhral a následne výstava v Mestskej Knihovne GHMP na jeseň toho roku, kde sme vystavovali spolu s finalistami ceny Jindřicha Chalupeckého. Vtedy nimi boli Kateřina Šedá, Pepa Bolf, Jan Šerých, Zbyňek Baladrán. Alena Kotzmannová a Jakub Hošek. Tam som predal aj prvé maľby v Česku a to práve do zbierky Richarda Adama.

Také jste vyhrál několik cen, jakou roli hrají v umělcově životopise, v čem mu mohou být nápomocné?

Cena v prvom rade z vás neurobí lepších maliarov. Je to ocenenie doterajšej práce. Takže v podstate minulosť. Vyhral som cenu Oskára Čepana v roku 2005, ktorá mi otvorila dvere na súčasnej slovenskej scéne. Ta však nie je veľká. Bolo však dôležité nejako začať, pretože som z východu Slovenska, 400 Km od Bratislavy. K nám sa nechodí každý deň a návštevy v ateliéroch som vtedy nemal každý deň. Potom sa toho dosť zlepšilo a všetko začalo ísť prakticky samo. Ďalej som v roku 2008 a aj 2012 dostal cenu za 2. miesto v VUB maľba roka. Ta sa zamiera iba na slovenskú cenu maľby. Dnes je tato cena už etablovanou a ma za sebou 11 ročníkov. Je super že podobné ceny existujú a podporujú mladých umelcov. Bodaj by ich bolo čím viac.

Asi najdôležitejším ocenením je Strabag Art Award International vo Viedni, ktoré som dostal v roku 2009. Do nej sa prihlásilo okolo 900 umelcov zo strednej Európy. O takomto dôležitom ocenení sa mi ani nesnívalo. Bolo to naozaj fantastické a úžasné. Vysoká profesionalita a úroveň bola taká, akú som ešte nezažil. Bol to úplne iný druh prístupu ako na Slovensku. Vtedy som si uvedomil ten rozdiel medzi východom a západom. Túto cenu si najviac vážim a tá ma skutočne posunula asi najďalej. Doteraz si vážim perfektný prístup ľudí zo Strabag Art Award a keď som vo Viedni vždy sa s nimi rád vidím.

Účastnil jste se rezidenčních pobytů, v čem mohou umělci pomoci při tvorbě?

Keď som bol v New Yorku v roku 2005 na rezidenčnom pobyte v ISCP Studios, tak to pre mňa bola druhá vysoká škola. Všetky tie majstrovské diela čo som tam videl naživo od umelcov gotiky, renesancie, baroka až po súčasné umenie, bolo pre mňa ako veľký tresk. Skúsenosť akú už nezažijem a budem si ju pamätať navždy. Jednou veľkou škodou ale je, že to bolo príliš krátke. Pobyt mal iba 6 týždňov. Taliansky umelec, ktorý mal ateliér vedľa mňa tam bol až na 9 mesiacov. Najčastejšie však boli 3 mesačné rezidencie. Aj to by veľmi pomohlo. Naproti tomu som bol pred rokom na rezidencii v malom rakúskom meste Gmund v Korutánsku. Mesto ma okolo 3 tisíc obyvateľov. Perfektná atmosféra malého stredovekého mestečka a fantastická príroda Álp. Umelec sa tam dokonale môže sústrediť na svoju prácu. Koncentrácia je úplne perfektná. Nie je tam nič čo by vás rozptyľovalo. To sú asi dve základné polohy ako by mala vyzerať rezidencia. Myslím, že každá z nich určite dá umelcovi veľa. Ďalšou je asi taký stred. V roku 2010 som bol v Strabag Art Studios vo Viedni. Priamo v centrále firmy sú úplne nové, presklenné a svetlom zaliate ateliéri. Sú tam 3 rezidenčné byty priamo v komplexe a vyzerá to úžasne. Prítomnosť veľkého kultúrneho mesta a stredoeurópskej metropoly so svojou umeleckou scénou a vlastným kultúrnym je životom je veľmi zaujímavá. Tu musím oceniť aj skvelý prístup ľudí od Strabag Art Studios. Vysoká profesionalita a veľká ústretovosť boli pre mňa zážitkom.

Jak se vlastně vyvíjel váš umělecký styl, vždy jste se držel geometrické malby?

Vyvíjal sa postupne, išiel rôznymi smermi, ale vždy to bola geometrická maľba. Dôležitá časť toho všetkého je práca na sériách. V týchto cykloch vždy rozoberám nejaký iný problém, myšlienku či ideu. Celé to trvá rok alebo aj viac. Za dané obdobie namaľujem množstvo obrazov, ktoré sú viac alebo menej podarene a triafajú sa viac alebo menej do daného cieľa. Vždy sa venujem téme, ktorá ma najviac fascinuje alebo sa ma blízko dotýka. Najskôr začínam malými formátmi a keď už som si viac istý čo chcem, tak sa púšťam aj do veľkých plátien. Niektoré obdobia a teda aj obrazy vyzerajú viac abstraktne, ale v podstate som sa abstrakciou až doteraz nezaoberal. Moje maľby sú niekedy silne abstrahovane alebo malo zrozumiteľné, ale nikdy som abstraktne - až do roku 2016, nemaľoval. U mňa sa nedá povedať že som do abstrakcie nejako dospel z realizmu alebo nejako podobne. Obdobia boli rôzne a formálne na seba nenadväzovali.

Takže jste směřoval k abstrakci?

K abstrakcii som nesmeroval vždy. V poslednej dobe ma to priťahuje a cítim potrebu nerozprávať nejaké príbehy z reality. Dnešný svet sa mi tak trochu protiví a zhnusil sa mi. Veľmi ma unavuje sledovať čo sa všade deje a akým smerom sa to uberá. Cítim akoby ma to zašpiňovalo a nedávalo dýchať. Svet abstrakcie mi je teraz blízky lebo je to úplne niečo iné. Táto poloha je tak čistá, tajomná a zaujímavá. Je to úplne iný svet zo svojimi vlastnými zákonmi a pravidlami. V ňom sa cítim slobodný. Je to akoby vám odviazali ruky a mohli ste si robiť čo

chcete. Môžete sa vybrať hocikedy rôznymi možnými smermi. Vždy keď sa pustím do každého nového plátna, mám pocit že idem na nejakú dobrodružnú objaviteľskú cestu. Vôbec nie je jasný výsledok a ani čas, ktorý nad tým strávim alebo dokonca či vôbec niečo objavím. To skúmanie a objavovanie je však veľmi vzrušujúce a úchvatné.

Vaše tvorba působí graficky, je to odkaz k vašim začátkům?

Mal som aj obdobie keď som maľoval trochu expresívne a na začiatku vysokej školy sme museli kresliť a maľovať aj realisticky. To ma však strašne nebavilo. Myslím že to začalo na strednej skole. Tam výučba prebiehala ešte starým spôsobom. Na odbore propagačná grafika sme plagáty robili ručne. Bolo ich treba namaľovať reálne a tak isto spraviť aj písmo. Podobne aj loga, obaly na knihy alebo ilustrácie. Dnes sa všetko robí v počítači. Ja by som to teraz už nevedel. V podstate nemám proti novým technológiám nič, ale ja to mám rád inak. Pamätám si ako sme na prvých hodinách mali napnutý papier na veľkú drevenú dosku. Najprv sme si ich ceruzkou rozdelili na malé štvorce a potom nás učili ako ich správne plošne vyfarbiť aby vyzerali úplne dokonale vytlačené ako z počítača. Plošná maľba začala u mňa vznikať tu. Aj tá grafickosť. Veľmi rád som kreslil loga a všemožné značky. To mi vlastne zostalo doteraz.

„Od roku 2012 Vasilko popri mechanickom balete priemyselných prvkov formuje nové definovanie obrazovej plochy – hustú sieť línií, lomených čiar a siločiar. Vznikajú dynamické a nervové prepletené siete, ktoré reflektujú krízovú situáciu dneška a svetelné mestské štruktúry. Ide o výrazne vykročenie z jeho zaužívaného rámca, o nové formátovanie obrazovej plochy." Proč ta změna?

Podľa mňa to až taká veľká zmena nebola. Tá lineárnosť u mňa bola pozorovateľná už dávnejšie. Objavovala sa ale zostala nepovšimnutá. Mám však úplne konkrétne maľby kde sa dá vypátrať vývoj tých línii- až ku svojej vlastnej samostatnosti. Od istého času som začal zhutňovať kompozície, ktoré sa namnožením prvkov stali až trochu expresívne. Pri tejto zmene štruktúry som si uvedomil, že plochy alebo tvary rôznych druhov nie sú nutné. Línia začala hovoriť sama za seba a dokázala nahradiť zložitejšiu skladbu celkovej kompozície.

Jan Vasilko v Dub Gallery

Jaká je vaše oblíbená malířská technika a proč?

Je ňou akryl na plátne. Mám rád aj olej, ale s nim je problém, že strašne pomaly schne. Jedna vrstva bielej asi tak týždeň. Keď si zoberiem že na dokonalú plošnosť potrebujeme asi tri alebo štyri nátery tak by to bolo strašne dlho. Akryl je oveľa rýchlejší a praktickejší. Jedna vrstva schne asi 30 minút. Je dôležité ale aj to, aké plátno si vyberieme, s akou štruktúrou a kvalitou. Tak je to aj u farieb, nie sú všetky rovnaké. Ja používam napríklad švajčiarsku firmu Lascaux. Sú trochu iné ako ostatné. Majú iné vyžarovanie. Neviem však či pri expresívnej maľbe ale pri plošnej určite. Sú dosť drahé, ale za to veľmi kvalitne.

Dalo by se říci, že máte různá barevná období?

Áno mam rôzne farebne obdobia. Robil som obrazy čiernobiele, kde bola aj ceruza na platne. Ďalej som mal šede obdobie, kde som takmer nepoužíval žiadnu farbu okrem hnedej ale aj to iba v strašne malom množstve. Na druhej strane som maľoval aj veľmi farebne a používal trebárs krikľavo ružovú a oranžovú. Vždy to malo nejaké opodstatnenie. V tej či onej sérii to bolo nejako podložené. Na začiatku to však vždy bola fascinácia farbou. Bolo to úplne omámenie farbou. Tak by to však malo byt. Maliar musí milovať farbu. Je to totiž jediné čo má.

Kde čerpáte inspiraci?

Inšpirácia ku mne chodí sama. Prichádza úplne zovšadiaľ, v hocijakú časť dňa, na rôznych miestach. Mám v hlave vymyslených veľa obrazov. Takisto ešte väčšie množstvo ako keby základných štruktúr alebo torza niečoho čo nie je doriešene do detailov. Viem, že niektoré maľby alebo ich predstavy ani nestihnem zrealizovať. Nie je to možné. Navymýšľal som toho priveľa a najväčším problémom je čas. Realizovanie je extrémne dlhé. Moje maľby sú dosť náročné na realizáciu a trvá to veľmi dlho. Treba tomu obetovať veľa energie sústredenia a času. Niekedy si myslím že premaľujem celý život a nefungujem ako normálny človek, len sedím zavretý v ateliéri. Maliarstvo je niekedy ako rehoľa a ja sa dosť často cítim ako mních pustovník, ktorý žije ďaleko od ľudí.

Z čeho při tvoření vycházíte?

Vychádzam zo svojho vnútra. Vždy maľujem sám seba. Svoje predstavy, pocity a vízie či myšlienky. Ako som spomínal v minulej otázke, mám strašne veľa predstáv a obrazy mi vznikajú v hlave samy, prirodzene až by som povedal, že príliš veľa. Vždy sa však rozhodujem pre ten, ktorý je takým zvláštnym spôsobom naliehavý. Ten , ktorý mi nedá najviac pokoj. Taký, ktorý musí byť namaľovaný a nechce mi z hlavy odísť. Maľujem obrazy, preto lebo musím. Nemôžem žiť inak a ani nechcem. Potrebujem to. Je to ako keby nejaká droga, v podstate je to závislosť.

Vychází vaše obrazy z reálných staveb nebo jsou projekcí vaší fantazie?

V tom mám 3 kategórie. Niektoré sú reálne stavby, ďalšie inšpirované nejakými obrazmi alebo fotkami a nakoniec úplne vymyslené a neexistujúce stavby. Tie mám najradšej. Niekedy by som chcel byt architektom. Je to tak úžasná činnosť, ale väčšinu stavieb čo vidím považujem za nepodarok. Je tak málo krásnych, zaujímavých a nevšedných stavieb v mojom okolí, že je to alarmujúce. Myslím, že je to tak na celom Slovensku. Ešte že máme históriu ale za posledných 20-30 rokov je to bieda. Možno aj preto si maľujem vlastnú realitu a dokonalý až utopický svet. Je to taká podvedomá nespokojnosť, ktorá niekde vo mne drieme a je zdrojom mojej záľuby v maľovaní rôznych architektúr.

Jak jsem pochopila, zajímáte se o architekturu a hospodářské technologie nejen pro účely malby…

Mne sa páči architektúra všetkých období. Musí byť ale kvalitná alebo aspoň netradičná či pozoruhodná. Všade, kde prídem si najprv všímam buď krajinu alebo architektúru. Ľudí až o niekoľko priečok nižšie. Najčastejšie každého zaujímajú kostoly, chrámy paláce, radnice alebo meštianské domy. Mňa však nadchýnajú aj továrne, roľnícke družstvá ale aj opustené domy a chátrajúce stavby. Aj také môžu mať svoju atmosféru a charizmu. Pamätám si ako som prišiel prvýkrát do Pelhřimova a sám sa túlal asi hodinu po námestí. Je nesmierne krásne a zaujímavé. Ako som sa prechádzal, tak ma začali napádať obrazy. Snáď sa mi ich v budúcnosti podarí zrealizovať.

Ján Vasilkko

Vychází váš zájem z toho, kde jste žil?

Vychádza to ale iba čiastočne. V okolí sme nemali nič zaujímavé, dominantné. Žiadna historická pamiatka významného charakteru. Prvé čo si vybavím bolo to Jednotné roľnícke družstvo za dedovým sadom. V podstate absolútne nezaujímavá budova s dielňami na opravu traktorov a vlastne všetkých strojov, garáže, jedáleň a sklad. Najzaujímavejšia bola dielňa, kde robil dedo s ujom. Vôňa oleja, benzínu a nafty bola omamná a ďalej množstvo kadejakých kladív, šrubovákov, kľúčov a iných nástrojov aj prístrojov. Hlavne ten bordel, lebo to nebolo uložené ako v reklame, ale bola tam už prítomná stopa času a používania. Ten polochaos mi však vyhovoval. Nejako ma to hypnotizovalo a niečím uspokojovalo. Cez prázdniny som tam chodil za dedom každý deň. Boli to krásne zážitky.

„V roku 2003 spolu s Petrom Králikom založili recesistickú Stranu železných ako apolitickú skupinu, ktorá bojuje za ochranu práv a slobôd strojov a poľnohospodárskych mechanizmov." Proč?

Strana železných vznikla v roku 2003 ako umelecké duo, ktoré sa snaží po umeleckej stránke obraňovať práva strojov a klasického agrárneho vidieka. Vo svojom manifeste vyhlasujeme vernosť iracionalite, absurdite, snu a nesúvislému.

Strana železných je apolitická skupina zameraná na utopickú, melancholickú, romantickú a tiež trochu absurdnú činnosť. Členovia, ja Ján Vasilko - sekcia Kovo a Peter Králik - sekcia Agro, spoločne bojujeme za ochranu práv a slobôd strojov a poľnohospodárskych mechanizmov.

„Takým jedným z hlavých dôvodov bolo, že sme si začali všímať rôzne skupiny a umelecké združenia.", ak povedal Peter Králik. Sme ojedinelá výtvarná dvojica umelcov, ktorí tvoria individuálne. Spájajú nás poľnohospodárske stroje. Máme blízky vzťah k pôde, prírode a absurdnému humoru. Tento rok sme v apríli v Bratislave predstavili svoje diela plné poľnohospodárskych strojov – kombajnov, traktorov a tiež žatvy a železného humoru.

Vaším tématem je utopie, co je podle vás utopie, nebo lépe řečeno, v čem ji spatřujete?

Utopia - miesto, teda "nejestvujúce miesto" je významový útvar pozostávajúci zo súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí. Pojednáva o ideálnom usporiadaní spoločnosti – spomínané spolužitie ľudí napr. Pravzorom všetkých utópií je Platónovo dielo „Štát". Tému utopia vo svojich dielach však takto presne nedefinujem a ona sama nie je úplne a jasne čitateľná a zreteľná. Som však toho názoru, že utopické témy v tvorbe rôznych umelcov sú dôležité a správne. Ľuďom je dôležité ukazovať čo by mohlo byť a vždy sa treba pokúšať robiť svet lepším . V hlave by sme mali nosiť ideály a predstavy o novej, krajšej a " svetlejšej" budúcnosti.

Jsou vaše obrazy odrazem toho, jak vidíte/vnímáte spojení lidí a strojní technologie?

Keď máte na mysli trebárs filmy ako Terminátor alebo Robocop či niečo podobné, tak nie :))). Najmä vo veľkých strojoch ako sú kombajny, som sa pristihol ako ich vnímam s nejakou tichou úctou alebo rešpektom. Evokujú akési mystické zvieratá alebo mamuty. Je to však iba moja myšlienka alebo predstava. Stroje sú zaujímavé tým, že uľahčujú ľuďom život. Majú svoj charakter a možno aj osobnosť a najmä krásu. Nepovedal by som že v nich vidím nejaké prepojenie s človekom či niečo "frankensteinovské". Ja takmer nepoužívam ľudskú figúru. Nejako sa mi nehodí do mojich obrazov. Dokonale sa mi však hodia všetky možné druhy strojov.

Text: Romana Marie Jokelová

  • C:\fakepath\jan vasilko portret preview
  • C:\fakepath\04102017 DG Vernisaz Vasilko JPG LR 0065 (1)
  • C:\fakepath\04102017 DG Vernisaz Vasilko JPG LR 0068
  • C:\fakepath\04102017 DG Vernisaz Vasilko JPG LR 0102
Dub Gallery na facebooku
YouTubeInstagram